Tento příspěvek byl pronesen na Právnické fakultě Univerzity Karlovy v Praze dne 11. 9. 1998 v rámci mezinárodní konference Konfesní a konkordátní právo zemí středovýchodní Evropy.

Mne zverenú tému som nazval "Poznámky k cirkevnému právu v Slovenskej republike". Uvedomujem si však, že nie je možné v rámci jednej prednášky hovoriť o celom komplexe otázok a problémov, v ktorých sa nachádza vzťah štátu a cirkvi vo všeobecnosti a potom z toho vychádzať aj pri právnickej analýze vzťahu konkrétneho štátu a konkrétnej cirkvi, dovolil som si dať svojej téme skromný názov, ktorý dokumentuje, že ide naozaj len o poznámky k danej problematike. Ako ďalšiu skutočnosť považujem za potrebné zdôrazniť, že pod termínom "cirkevné právo" v tejto prednáške chápem právne normy štátnej vrchnosti voči jednotlivým cirkvám a náboženským spoločnostiam. V tejto mojej téme ide teda o tie právne normy, ktoré vydal príslušný štátny orgán Slovenskej republiky. A sústredím sa predovšetkým na tie právne normy, ktoré sa týkajú Katolíckej cirkvi, i keď je mi jasné, že príslušné právne normy Slovenskej republiky nehovoria špecificky o Katolíckej cirkvi, ale berú do úvahy cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú v Slovenskej republike zaregistrované.

Ide tu vlastne o pramene práva, ktoré má Slovenská republika, a ktoré upravujú jej postoj voči cirkvám a náboženským spoločnostiam. Sú to predovšetkým tieto normy: Ústava Slovenskej republiky z roku 1992, zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom (v znení zák. č. 16/1990 Zb. a zák. č. 522/1992 Zb.), zákon č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého (v znení zák. č. 338/1991 Zb.), zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, vyhláška č. 536/1990 Zb. o zriaďovaní a činnosti cirkevných škôl, vyhláška č. 571/1990 Zb. o odmeňovaní učiteľov náboženstva, nariadenie vlády ČSFR č. 578/1990 Zb. o úprave osobných pôžitkov poskytovaných duchovným cirkví a náboženských spoločností, zákon 228/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, zákon č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností, zákon č. 234/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 94/1963 Zb. o rodine (v znení zák. 132/1982 Zb.) a mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom súkromnom a procesnom práve, zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších noviel - úplné znenie vyhlásené pod č. 350/1994 Z.z., zákon č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach, zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách, vyhláška č. 125/1994 Z. z. (poriadok výkonu trestu). Ďalej tu patria aj medzinárodné zmluvy a dohovory, ktoré Slovenská republika (predtým Československá republika) podpísala a boli vyhlásené spôsobom ako ustanovuje zákon, napr. Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach, vyhlásený pod č. 120/1977 Zb.

Nie je možné na tomto mieste komentovať všetky z uvedených noriem Slovenskej republiky. Preto sa zameriam iba na niektoré z tých, ktoré boli vydané po vzniku Slovenskej republiky dňa 1. 1. 1993.

Ústava Slovenskej republiky z roku 1992

Ústava štátu je právny akt najvyššej právnej sily a záväzne upravuje najmä formu štátu. Slovenská republika, ktorá vznikla po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky dňa 1. 1. 1993, sa riadi Ústavou Slovenskej republiky, ktorú schválila Slovenská národná rada na svojom zasadaní dňa 1. 9. 1992 v Bratislave. Pre úplnosť treba povedať, že existovalo niekoľko návrhov Ústavy Slovenskej republiky.

Vo vzťahu k cirkvám a náboženským spoločnostiam považujem za dôležité, okrem iného, to, že v preambule Ústavy SR sa spomína odkaz na cyrilometodské duchovné dedičstvo a na historický odkaz Veľkej Moravy. To znamená, že Slovenská republika hľadá a nachádza svoje korene v štátnosti Veľkej Moravy a v duchovnom dedičstve slovanských vierozvestcov sv. Konštantína-Cyrila a Metoda, čiže v kresťanskom duchovnom a kultúrnom dedičstve. Táto zmienka o duchovnom dedičstve solúnskych bratov však neznamená uprednostňovanie kresťanských cirkví pred inými náboženskými spoločnosťami, lebo v článku 1 Ústavy SR sa jasne hovorí, že "Slovenská republika... sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo" a ani na nijakom inom mieste sa nikde nehovorí, žeby kresťanské cirkvi boli uprednostňované alebo že by požívali určité výhody či privilégia.

V článku 24, odsek 1, Ústavy SR sa hovorí, že "sloboda... svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú" a že "toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru", ako aj to, že "každý má právo byť bez náboženského vyznania" a "každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie". V odseku 3 toho istého článku sa hovorí: "Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov". Toto "možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti alebo práv a slobôd iných" (čl. 24, odsek 4).

Zdá sa, že Ústava Slovenskej republiky, aspoň to tak vyznieva vo výklade niektorých autorov, chápe Katolícku cirkev tak, že ona je vo svojej vlastnej sfére societas iuridicae perfecta.

Niektoré zákony Slovenskej národnej rady

Zo zákonov Slovenskej národnej rady, ktoré sa týkajú cirkvi a náboženských spoločnosti, spomeniem bližšie iba zákon SNR č. 192/1992 Zb. z 26. 3. 1992 o registrácii cirkvi a náboženských spoločností; zákon SNR č. 350/1994 Z. z. (je to tzv. školský zákon).

Zákon SNR č. 192/1992 Zb. Ako už bolo povedané, ide o zákon SNR z 26. 3. 1992 o registrácii cirkvi a náboženských spoločností. Štátnym orgánom, ktorý registruje cirkvi a náboženské spoločnosti, je ministerstvo kultúry SR (§ 1). Cirkev alebo náboženská spoločnosť, ktorá požiada písomne o registráciu ministerstvo kultúry, musí preukázať, že sa k nej hlási najmenej dvadsať tisíc plnoletých osôb, ktoré majú trvalý pobyt na území SR (§ 2). Vznik alebo zánik cirkvi oznamuje ministerstvo kultúry Slovenskému štatistickému úradu (§ 3). Zákon nadobudol účinnosť od 1. 6. 1992.

Školský zákon. Zákon 350/1994 Z. z. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) má jedenásť častí. Samozrejme, že nás zaujíma osobitne ôsma časť, ktorá pojednáva o súkromných a cirkevných školách (paragraf 57a, 57b, 57c). V paragrafe 57bc sa nachádza definícia cirkevnej školy: sú to cirkevné základné školy, cirkevné špeciálne školy, cirkevné stredné školy, cirkevné strediská praktického vyučovania, cirkevné učilišťa, cirkevné základné umelecké školy. Je zaujímavé, že cirkevné školy sú postavené na roveň iným súkromným školám a zrejme z toho vyplývajú aj určité problémy s ich financovaním. Avšak zdá sa, že existencia cirkevných škôl a teda aj katolíckych škôl, je komplexnejším problémom.

Niektoré nariadenia vlády a vyhlášky ministerstiev

Treba spomenúť aj niektoré vládne nariadenia alebo nariadenie niektorého ministerstva Slovenskej republiky. Na tomto mieste spomeniem Vyhlášku ministerstva školstva, mládeže a športu SR a ministerstva zdravotníctva SR č. 536/1990 Zb. zo dňa 30. 10. 1990 o zriaďovaní a činnosti cirkevných škôl, vyhlášku ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 125/1994 Z. z. zo 6. 5. 1994 o poriadku výkonu trestu odňatia slobody a nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 187/1997 Z. z. o úprave osobných pôžitkov poskytovaným duchovným.

Vyhláška 536/1990 Zb. Podľa tejto vyhlášky je zriaďovateľom cirkevnej školy "cirkevný orgán", ktorý nie je bližšie špecifikovaný. Táto vyhláška sa vzťahuje iba na zriadenie základnej školy, špeciálnej školy, strednej školy, strediská praktického vyučovania a učilišťa.

Vyhláška 125/1994 Z. z. Táto vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR sa dotýka poriadku výkonu trestu odňatia slobody. Osobitne je pre nás zaujímavý piaty oddiel prvej hlavy, kde sa hovorí o účasti cirkevných organizácii na zaobchádzaní s odsúdenými (sú to §§ 17, 18, 19, 20).

Podľa tejto vyhlášky sa príslušný predstaviteľ cirkvi dohodne s riaditeľom ústavu (čiže väznice) na cirkevnej osobe, ktorá bude vykonávať duchovnú starostlivosť o odsúdených. Riaditeľ ústavu je povinný zabezpečiť vhodné podmienky na spovede a dôverné rozhovory i na bohoslužby. Duchovný môže vykonávať bohoslužby, viesť pastoračné rozhovory s odsúdenými, vykonávať prednášky s etickou problematikou, zabezpečovať náboženskú literatúru, atď. Z tejto vyhlášky je podstatné to, že pastorácia vo väzniciach je možná a ďalšie konkrétne záležitosti patria do oblasti dohovoru medzi riaditeľom ústavu a príslušným predstaviteľom cirkvi.

Nariadenie vlády SR č. 187/1997 Z. z. Toto nariadenie vlády SR nadobudlo účinnosť dňom 1. 7. 1997 a upravuje osobné pôžitky poskytované duchovným cirkví a náboženských spoločností. Podľa tohto nariadenia bola vytvorená stupnica základných platov duchovných v slovenských korunách mesačne a stupnica bola rozdelená na skupiny A, B, C, D, E, F, G (čiže na 7 skupín). Počnúc skupinou C a končiac G, je možné udeľovať duchovným hodnostné príplatky, ktoré určí príslušný orgán cirkvi. V prílohe č. 2 k tomuto vládnemu nariadeniu sa nachádza určitý zoznam funkcií duchovných pre jednotlivé cirkvi.

Ježiš Kristus svojou náukou vniesol do ľudskej spoločnosti zvláštny stav, resp. princíp, ktorý sa nazýva princípom kresťanského dualizmu. To znamená, že jeden človek, ak je veriaci, je občanom i kresťanom, je podriadený štátnej i cirkevnej autorite a povedané právne, je subjektom štátneho a zároveň i kánonického práva, je nositeľom práv a povinnosti v rámci štátneho právneho poriadku, no rovnako je nositeľom práv a povinnosti v rámci právneho poriadku Katolíckej cirkvi. Z tohto princípu kresťanského dualizmu vznikajú niekedy a v niektorých štátoch nemalé problémy.

Princípy Druhého vatikánskeho koncilu

Niektorí autori vypracovali na základe učenia Druhého vatikánskeho koncilu určité princípy, na ktorých buduje Katolícka cirkev svoj postoj voči štátu. Sú to predovšetkým tieto princípy: princíp nezávislosti a autonómie, princíp náboženskej slobody, princíp zrieknutia sa privilégií a princíp zdravej spolupráce. Považujem za dôležité podčiarknuť to, čo povedal k tejto téme súčasný predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky Milan Čič v roku 1996, keď sa prihovoril k účastníkom VI. sympózia kánonického práva v Spišskej Kapitule, v ktorom označil Katolícku cirkev za "societas iuridicae perfecta" a autoritu Cirkvi označil za takú, ktorá je vo svojej vlastnej sfére najvyššou autoritou, majúcu vlastnú autonómiu a bezvýhradnú nezávislosť.

Niektoré kánony CIC 1983

Považujem za potrebné poukázať na niektoré predpisy kánonov Kódexu kánonického práva z roku 1983, ktoré sa tiež dotýkajú postoja Katolíckej cirkvi voči štátu. Sú to kán. 285 § 3 a kán. 287 § 2. Oba kánony, ale predovšetkým kán. 287 § 2, sa často používajú vtedy, ak sa chce hlas Katolíckej cirkvi vyhnať na perifériu spoločenského diania a tak v maximálnej miere oslabiť jej vplyv, čiže jednoducho povedané vtedy, ak sa niekto pokúša potlačiť princíp kresťanského dualizmu, ktorý do ľudskej spoločnosti vniesol svojim učením Ježiš Kristus.

V kán. 285 § 3 sa totiž klerikom zakazuje prevziať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní občianskej moci. Zase v kán. 287 § 2 sa zakazuje klerikom aktívna účasť v politických stranách a vo vedení odborov, ak to podľa úsudku kompetentnej cirkevnej autority si nevyžaduje obrana práv Cirkvi alebo napomáhanie spoločného dobra. K týmto kánonom si dovolím uviesť dve poznámky.

Po prvé. Oba spomínané kánony treba vidieť vo svetle tých prameňov, na základe ktorých vznikli. Čo je pozoruhodné, ide o pramene, ktorých vznik spadá do prvej polovice tohto storočia a predsa mnohé cirkevné osobnosti aj po ich zverejnení alebo v čase ich zverejnenia boli priamo v aktívnej politike.

Po druhé. Kto rozumie kánonickej reči vie, že ak existuje kánon o viacerých paragrafoch, tak tieto obvyklé upresňujú, rozvíjajú, rozširujú alebo zužujú to, čo je stanovené v prvom paragrafe. Zákaz klerikom preberať na seba vykonávanie občianskej moci je zaradený v kánone 285 ako tretí paragraf a prvý paragraf hovorí o tom, že klerici sa majú vyhýbať všetkému, čo nie je vhodné ich stavu, čiže ich duchovnému poslaniu. Čiže na prvom mieste v rámci záujmov a povinnosti klerika musia stáť, a je to pochopiteľné, záujmy a povinnosti duchovného stavu. A ak sa z tohto zorného uhla pozerá na tretí paragraf toho istého kánona, nachádza sa tu upresnenie, že nie je vhodné pre poslanie klerika, ak sa k jeho duchovným úlohám a povinnostiam kumuluje aj zodpovednosť za vykonávanie občianskej moci. Rovnako sa možno pozrieť aj na paragraf druhý kán. 287, ktorý hovorí o tom, že klerici majú zakázanú aktívnu účasť v politických stranách a vo vedení odborov. Tento zákaz treba vidieť po svetle prvého paragrafu toho istého kánona, ktorý stanovuje povinnosť všemožne podporovať spravodlivosť a pokoj medzi ľuďmi. V tejto súvislosti treba vidieť aj možnosť predstaviteľov Cirkvi vyjadriť svoj morálny úsudok voči činnosti štátnych predstaviteľov. Bolo by proti náuke a úlohe Cirkvi, ak by sa nemohla vyjadriť k aktivitám osôb, ktoré sú nositeľmi štátnej moci. Je pravdou, že táto evanjelizačná činnosť cirkevných predstaviteľov si vyžaduje veľa odvahy a nebojácnosti, ale i múdrosti. Rovnako je pravdou, že aj keď nie výlučne, ale táto činnosť prináleží hlavne biskupom. Treba povedať jednoducho toto: i keď jestvuje zákaz účasti klerikov v politickej činnosti, a je to dobre, že takýto zákaz existuje, to ešte neznamená, že Cirkev nesmie a nemôže sa vyjadriť k politickému a spoločenskému dianiu v štáte. Ba naopak, ak si to vyžaduje spravodlivosť a pokoj, je povinnosťou Cirkvi dvíhať svoj hlas a hlásať aj v tejto oblasti evanjelium Ježiša Krista. Ak by to Cirkev nerobila, povedané biblicky, prestala by byť "soľou". Uzatváram výklad kán. 285 a kán. 287 tak, že zákaz aktívnej účasti klerikov v politike netreba chápať len negatívne, ale treba ho chápať predovšetkým pozitívne v kontexte zápasu Cirkvi o spravodlivosť a pokoj vo svete. Tento kánon je v istom zmysle ukazovateľom cesty, po ktorej má Cirkev kráčať v tomto zápase.

Vyučovanie cirkevného práva na právnických fakultách SR

V Slovenskej republike jestvujú tri právnické fakulty. Sú to Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Na Právnickej fakulte UK v Bratislave v súčasnosti prednáša cirkevné právo Mgr. Matúš Nemec, odborný asistent. Rozsah učiva dokumentuje jeho kniha, ktorá vyšla pod názvom "Vybrané kapitoly z cirkevného práva" v roku 1997 vo vydavateľskom oddelení tejto Právnickej fakulty. Kniha obsahuje prednášky z cirkevného práva (právo SR voči cirkvám a náboženským spoločnostiam), prednášky z kánonického práva (právo Katolíckej cirkvi), ako aj prednášky z predpisov iných cirkvi (predovšetkým Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania). Sú tam aj kapitoly z dejín vzťahov cirkvi a štátu.

Na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici prednáša cirkevné právo doc. ThDr. Jozef Krajči. Cirkevné právo sa prednáša v prvom ročníku druhý semester. Pre študentov vydal knihu "Historické pramene a všeobecné normy cirkevného práva" v roku 1997.

Na Právnickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach prednáša cirkevné právo JUDr. Vladimír Vrana, ktorý v roku 1992 vydal knihu "Dejiny cirkevného práva".

Vyučovanie cirkevného práva na teologických fakultách SR

Budeme si všímať len teologické fakulty Katolíckej cirkvi. Treba povedať, že na týchto teologických fakultách sa cirkevné právo prednáša v rámci kánonického práva.

Rímskokatolícka Cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave má ešte Teologické inštitúty v Nitre, Banskej Bystrici-Badíne, Spišskom Podhradí a v Košiciach. Kánonické právo sa prednáša v štvrtom a piatom ročníku v oboch semestroch po 3 hodiny týždenne a v šiestom ročníku 3 hodiny týždenne v prvom semestri. Rozsah prednášok cirkevného práva sa nedá jednoznačne a presne určiť. To záleží od prednášateľa, lebo, ako som už poznamenal, ťažisko prednášok sa nachádza v kánonickom práve.

Gréckokatolícka bohoslovecká fakulta patrí do Prešovskej univerzity. Vedúcim katedry cirkevného práva je ICDr. Juraj Bujňák a odbornými asistentmi sú prof. Dr. hab. Marián Stasiak, prof. Dr. Józef Krukowski, JUDr. Jozef Pavlovski a Michal Onderko. Kánonické právo sa tam prednáša vo štvrtom ročníku (zimný semester 6 hodiny týždenne a letný 5 hodín týždenne) a v piatom ročníku (po 4 hodiny týždenne v oboch semestroch). Je zaujímavé, že sa tam prednáša vo štvrtom a piatom ročníku aj rímske a pozitívne právo (zrejme to bude aj cirkevné právo).

Teologická fakulta sv. Alojza v Bratislave patrí pod Trnavskú univerzitu. Kánonické právo na nej vyučuje ICDr. Cyril Vasil SJ a ICLic. Jozef Fekete SJ. Jadrom prednášok zostávajú témy z kánonického práva a cirkevné právo sa prednáša len v rámci spomínaných prednášok z kánonického práva.

Katecheticko-pedagogická fakulta Žilinskej Univerzity v Ružomberku vychováva katechétov a učiteľov v katolíckom duchu. Veľkým kancelárom tejto fakulty je spišský diecézny biskup. Cirkevné a kánonické právo sa prednáša v štvrtom ročníku 2 semestre po dve hodiny týždenne a je zamerané viac na tie časti práva, ktoré sa dotýkajú pedagogického zamerania a pôsobenia budúcich učiteľov.

Obmedzím sa na prezentáciu Katolíckej cirkvi a na Ústav pre vzťahy štátu a cirkvi, ktorý jestvuje pri Ministerstve kultúry Slovenskej republiky.

Orgány Katolíckej cirkvi

Kto dobré pozná štruktúru vedenia Katolíckej cirkvi, predovšetkým latinskej, vie, že táto štruktúra je hierarchická a v značnej miere aj centralistická, hoci centrálne dikastéria Rímskej kúrie majú v súčasnej dobe predovšetkým promočný charakter, ktorý sa prejavuje tým, že poskytujú odbornú pomoc vedeniu partikulárnych cirkví, predovšetkým tam, kde je táto pomoc akútne potrebná.

Čo sa však týka problematiky kontaktov Katolíckej cirkvi s určitým štátom, treba konštatovať, že táto úloha patrí rímskemu veľkňazovi z dôvodu jeho primátu i historickej praxe, ako aj z praktickej vhodnosti (porov. kán. 331 CIC/1983), ktorý ju vykonáva predovšetkým prostredníctvom svojich legátov (porov. kán. 362 CIC/1983). Ak sa postaví otázka inak v tom zmysle, či majú partikulárne cirkvi existujúce v rámci určitého štátu jednotného predstaviteľa, ktorý ich pred štátom nielen reprezentuje, ale má aj jurisdikciu konať v mene celej Katolíckej cirkvi existujúcu na území konkrétneho štátu, v tomto prípade treba jednoznačne povedať, že každý diecézny biskup je v jemu zverenej diecéze, pod autoritou rímskeho veľkňaza, nezávislou a autonómnou autoritou (porov. kán. 381 CIC/1983). Treba však rovnako poznamenať, že možno registrovať určité úsilie mať takúto autoritu aj keď nie v zmysle nositeľa naddiecéznej jurisdikcie, ale aspoň určitú autoritu reprezentačnej povahy, majúceho "mandát" hovoriť v mene všetkých partikulárnych cirkvi konkrétneho štátu, i keď táto otázka sa ukazuje ako značne zložitá.

Orgány Slovenskej republiky

Kontakt s jednotlivými cirkvami majú príslušné štátne orgány Slovenskej republiky. Osobitne však kontakt s cirkvami spadá do kompetencie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktorá má na to zriadený Cirkevný odbor. Okrem toho bol rozhodnutím ministra kultúry zriadený Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. Úlohou tohto Ústavu je vykonávať výskumnú činnosť v oblasti vzťahov štátu a cirkví, budovať databázu informácii a odbornú knižnicu, sprístupňovať a síriť vedecké poznatky, spolupracovať s domácimi a zahraničnými inštitúciami a pracoviskami podobného zamerania, vyvíjať činnosť v medzinárodných mimovládnych organizáciách. Ústav je samostatnou právnickou osobou spôsobilou vo svojom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa. Na jej čele stojí riaditeľ, ktorého menuje a odvoláva minister kultúry SR. Finančne je napojený na rozpočet Ministerstva kultúry SR. Tento ústav zrejme spolupracoval z vypracovaním návrhu pre medzištátnu dohodu medzi Apoštolskou stolicou a Slovenskou republikou a v rámci svojho poslania vykonáva aj inú výskumnú a vedeckú činnosť.

Na záver chcem povedať určité poznámky, ktoré sú len mojím názorom, mojou úvahou.

Najsamprv treba konštatovať, že po roku 1989 nastal v Slovenskej republike značný pokrok a rozvoj v oblasti kánonického, ale i cirkevného práva. Túto skutočnosť nemožno poprieť.

Ak sa v tomto rozvoji porovnáme so susednými štátmi, predovšetkým s Českou republikou a Maďarskom, možno povedať, že prinajmenšom sa snažíme držať krok, i keď vieme, že v budúcnosti to nebude ľahké. Podľa mojej mienky, v Českej republike prevláda aspekt cirkevného práva nad právom kánonickým, kým v Slovenskej republike je to naopak. Pre mňa osobne je to určitou výzvou a povzbudením, aby sa na Slovensku aj v oblasti cirkevného práva robilo niečo viac, lebo sa to ukazuje pre Cirkev ako veľmi potrebné a užitočné.

Právo je umením vyjadriť riešenie určitej situácie krátkymi a strohými normami, ako aj umením aplikácie týchto noriem do života. A ich cieľom je pokojné spolunažívanie v zmysle princípu clara pacta boni amici. Treba želať a vyprosovať partikulárnym cirkvám strednej a východnej Európy, aby im Pán doprial dostatok takéhoto umenia. Taktiež im treba želať a vyprosovať, po prežitých búrkach, im Pán doprial pokojné časy a dobré i zdravé spolužitie s autoritami štátu, v ktorých tieto cirkvi žijú a pôsobia.

Příspěvek byl mírně zkrácen.

Bibliografia

Pramene

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, 2 zväzky, Bratislava 1970.

Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1996.

Giovanni Paolo II., Cost. Ap. Pastor bonus, Milano 1988.

Ústava Slovenskej republiky, Bratislava 1992.

Zbierka zákonov 1990-1997.

Synodus Episcoporum, Ultimis temporibus, in: EV 4.

Synodus Episcoporum, Convenientes ex universo, in: EV 4.

Ministerstvo kultúry SR, Rozhodnutie o zriadení Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 1. 1. 1997,

prot. č. 3727/1997.

Štatút Ústavu pre vzťahy štátu a cirkvi zo dňa 19. 12. 1996.

Literatúra

Colella P., Considerazioni sulle nomine dei vescovi nel diritto canonico vigente, in: Concilium 4

(1990), s. 120-124.

Castano J., Introduzione al diritto constituzionale della Chiesa, Roma 1990.

Dalla Torre G., La cittŕ sul monte. Contributo ad una teoria canonistica sulle relazioni tra la

Chiesa e comunitŕ politica, Roma 1996.

Krukowski J., Konkordaty wspóczesne. Doktryna, texty /1964-1994/, Lublin 1994.

Krukowski J., Kośció i Państwo, Warszawa 1993.

Tretera J.R., Konfesní a církevní právo, Praha 1997.

Duda J., Úvod do štúdia kánonického práva, Spišská Kapitula 1995.

Duda J., Vzťah medzi štátom a cirkvou z pohľadu Katolíckej cirkvi, in: IDEM, V službe Božieho

kráľovstva, Bratislava 1997, s. 189-222.

Duda J., Katolícka škola. Cirkevnoprávne poznámky k problematike katolíckych škôl (rukopis),

Spišské Podhradie 1997.

Duda J., Sv. Vojtech, pražský biskup (prednáška akademickej obci z príležitosti 1000 rokov od jeho

smrti, dňa 10. 5. 1997 v Spišskej Kapitule) (rukopis), Spišské Podhradie 1995.

Duda J., Boží ľud. Výklad druhej knihy kódexu kánonického práva z roku 1983, Spišská Kapitula 1995.

Duda J., Katolícke školy v Spišskej diecéze (rukopis), Rím 1994.

Grocholewski Z., Pre nijaký iný národ som neurobil toľko, koľko som urobil pre Slovensko a mám

z toho radosť, in: Duchovný pastier 9 (1996), s. 413.

MK - Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Modely ekonomického zabezpečenia cirkví a náboženských

spoločností, Bratislava 1997.

Nemec M., Vybrané kapitoly z cirkevného práva, Bratislava 1997.

Grman Š. - Hudek Ľ., Ústava Slovenskej republiky. Stručný komentár, Bratislava 1992.

Čič M., Úvodný pozdrav, in: Ius et iustitia, vol. VI., Spišská Kapitula 1997, s. 15-16.

Čič M. kolektív, Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Martin 1997.

Spinelli L., Lo Stato e la Chiesa. Venti secoli di relazioni, Torino 1993.

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnická fakulta: študijný program 1997/98.

Univerzita Komenského, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta: študijný program

v šk. roku 1998/99.

Krajči J., Historické pramene a všeobecné normy cirkevného práva, I. časť., Banská Bystrica

1997.

Vrana V., Dejiny cirkevného práva, Košice 1992.

Resumé

Vztah Slovenské republiky k církvím a náboženským společnostem je určen zejména Ústavou Slovenské republiky z roku 1992, zákonem o registraci církví a náboženských společností, školským zákonem, jakož i nařízeními vlády a vyhláškami ministerstev. V dokumentech Druhého vatikánského koncilu jsou obsaženy principy, kterých se pro úpravu vztahu mezi státem a církví přidržuje Katolická církev: princip nezávislosti a autonomie, princip náboženské svobody, princip zřeknutí se privilegií a princip zdravé spolupráce. Ve Slovenské republice se církevní právo vyučuje na všech právnických fakultách i na všech katolických teologických fakultách. Speciálními orgány Slovenské republiky, které jednají s církvemi a náboženskými společnostmi, jsou odbor církví Ministerstva kultury Slovenské republiky a Ústav pro vztahy státu a církví, který byl zřízen rozhodnutím ministra kultury Slovenské republiky v roce 1997.

Abstract

Comments on Church Law in the Slovak Republic

The relationship of the Slovak Republic to the churches and religious communities is defined, in particular, in the Constitution of the Slovak Republic of 1992, in the Registration of Churches Religious Communities Act, the Law on Education, and a number of governmental regulations and ministerial decrees. The documents of the Second Vatican Council embody certain principles to which the Catholic Church adheres in settling relations between State and Church, viz.: the principle of independence and autonomy, the principle of religious freedom, the principle of renouncement of privileges, and the principle of sound cooperation. In the Slovak Republic ecclesiastical law is taught at all law and all Catholic theology faculties. The agencies of the Republic specifically dealing with the churches and religious communities are the Department of Churches of the Ministry of Culture of the Slovak Republic, and the Institute for Relations between State and the Churches established by decision of the Minister of Culture of the Slovak Republic in 1997.

Zusammenfassung

Bemerkumgen zum Kirchen- und Staatskirchenrecht in der Slowakischen Republik

Die Beziehung der Slowakischen Republik zu den Kirchen und Religionsgesellschaften ist besonders durch die Verfassung aus dem Jahr 1992, das Gesetz über die Registrierung der Kirchen und der Religionsgesellschaften, als auch die Rechtsverordnungen der Regierung und der Ministerien bestimmt. Die Dokumente des Zweiten Vatikanischen Konzils beinhalten die Prinzipien, die als Leitfaden der Katholischen Kirche für die Regelung der Beziehung zwischen dem Staat und der Kirche dienen: Prinzip der Unabhängigkeit und der Autonomie, Prinzip der Religionsfreiheit, Prinzip der Verzichtung auf Privilegien und Prinzip der gesunden Zusammenarbeit. In der Slowakischen Republik wird Kirchenrecht an allen Juristischen Fakultäten, als auch an allen katholischen theologischen Fakultäten unterrichtet. Spezielle staatliche Organe für die Handlungen mit den Kirchen und Religionsgesellschaften stellen dar die Abteilung des Kultusministeriums der Slowakischen Republik und das Institut für die Beziehungen zwischen Staat und Kirchen, das durch die Rechtsverordnung des Kultusministers im Jahre 1997 errichtet wurde.

Riassunto

Gli appunti sul Diritto Ecclesiastico nella Repubblica Slovaca

Il rapporto della Repubblica Slovacca alle Chiese e alle Societŕ Religiose č definito soprattutto dalla Costituzione della Repubblica Slovacca dell'anno 1992, dalla Legge sulla registrazione delle Chiese e delle Societŕ Religiose, dalla Legge sull'istruzione pubblica e dagli ordinamenti del governo nonché dai decreti dei ministeri. Nei documenti del Concilio Vaticano II. sono contenuti i principi del rapporto tra lo Stato e la Chiesa ai quali si attiene la Chiesa Cattolica: il principio dell'indipendenza e dell'autonomia, il principio della libertŕ religiosa, il principio di astensione dai privilegi e il principio di una sana cooperazione. Nella Repubblica Slovacca il Diritto Canonico ed Ecclesiastico sinsegna in tutte le facoltŕ di giurisprudenza e in tutte le facoltŕ di teologia cattolica. Gli organi speciali della Repubblica Slovacca destinati a negoziare con le Chiese e le Societŕ Religiose sono il Dicastero Ecclesiastico del Ministero di Cultura della Repubblica Slovacca e lIstituto per i rapporti dello Stato e delle Chiese eretto con una decisione del ministro di cultura della Repubblica Slovaca nellanno 1997.

O autorovi

Dr. Ján Duda se narodil v roce 1960 ve Velké Lesné. Je knězem Spišské diecéze. Teologii vystudoval na bohoslovecké fakultě v Bratislavě, právo na Fakultě kanonického práva Papežské lateránské univerzity v Římě. Je soudním vikářem Diecézního soudu Spišské diecéze, místopředsedou Slovenské společnosti kanonického práva, odb. asistentem kanonického práva na Teologickém institutu ve Spišském Podhradí. Dosud vydal knižně díla Úvod do kánonického práva, Boží ľud (o knize druhé CIC/1983), Katolícke manželské právo, V službe Božieho kráovstva.

Dr. Ján Duda was born in 1960 at Velká Lesná, Slovakia. He is a priest of the Spiš Diocese, having studied theology at the Faculty of Theology in Bratislava and law at the Faculty of Canon Law, Papal Lateran University, Rome. He is judicial vicar to the Diocese Court of the Spiš Diocese, Vice-chairman of the Slovak Society of Canon Law, and Assistant Professor of Canon Law at the Theological Institute, Spišské Podhradí. Thus far, he has published the following books (in Slovak): An Introduction to Canon Law, The People of God (about the second volume of CIC/1983), Catholic Matrimonial Law, and In the Service of the Kingdom of God.

Dr. Ján Duda wurde im Jahre 1960 in Velká Lesná in der Slowakei geboren. Er ist Priester in der Diözese Spiš. Theologie studierte er an der Theologischen Fakultät in Pressburg, Recht an der Fakultät des kanonischen Recht der Päpstlichen Lateranuniversität in Rom. Zur Zeit ist er Gerichtsvikar am Diözesangericht, Stellvertreter der Slowakischen Gesellschaft des kanonischen Rechts, unterrichtet kanonisches Recht am Theologischen Institut in Spišské Podhradie. Bis jetzt sind von ihm erschienen: Einführung in das kanonische Recht, Das Volk Gottes (über das zweite Buch des CIC/1983), Das Katholische Eherecht, Im Dienste des Königreichs Gottes.

Il Dr. Ján Duda č nato nel 1960 a Velká Lesná in Slovacchia. Č sacerdote della docesi di Spiš. Ha studiato teologia nella facoltŕ teologica di Bratislava e diritto nella facoltŕ di Diritto Canonico nella Pontificia Universitŕ Lateranense a Roma. Svolge gli incarichi del vicario giudiziale presso il Tribunale Diocesano della diocesi di Spiš, del vicepreside della Societŕ Slovacca di Diritto Canonico nellInstituto Teologico a Spišské Podhradie. Le sue pubblicazioni sono: Lintroduzione al Diritto Canonico, Il popolo di Dio (sul libro II del CIC 1983), Il diritto matrimoniale canonico, In servizio del Regno di Dio.