Publikováno ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek,
pod č. 14, v roce 1962, str. 53 a násl.
Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach
zo 14. júna 1961,
sp. zn. 13 Co 305/61
Odňatím štátneho súhlasu k výkonu
duchovnej činnosti podľa § 7 zák. č. 218/1949 Zb. zaniká pracovný pomer
duchovného cirkve, poťažne náboženskej spoločnosti.
Žalobca, duchovný pravoslavnej cirkve podal žalobu proti žalovaným: 1.
Eparchiálnej rade pravoslavnej cirkve v Prešove, 2. Krajskému národnému
výboru, odbor školstva a kultúry v Košiciach o zaplatenie čiastky 3800,- Kčs
s prisl., reprezentujúcej náhradu mzdy za trojmesačnú výpovednú lehotu.
Žaloba sa opierala o to, že KNV v Prešove odňal štátny súhlas k vykonávaniu
duchovnej činnosti žalobcu a že k 31. 5. 1960 bol s ním i z rozhodnutia
cirkevných orgánov pracovný pomer rozviazaný.
Okresný súd v Prešove žalobcu zamietol. Postavil sa
na stanovisko, že na duchovných pravoslavnej cirkvi sa nevzťahuje zákon č.
154/1934 Zb., ale že ich pracovný pomer sa riadi Ústavou pravoslavnej cirkvi v
ČSSR a pravidlami cirkve, vydanými v roku 1955. Neprislúcha preto žalobcovi
nárok na náhradu mzdy za trojmesačnú výpovednú lehotu podľa citovaného zákona.
K odňatiu štátneho súhlasu došlo rozhodnutím odboru školstva a kultúry
Východoslovenského KNV a do právomoci súdov nepatrí preskúmať toto rozhodnutie
po vecnej stránke.
Krajský súd v Košiciach rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
**
Z odôvodnenia:
Postavenie duchovných cirkví a náboženských spoločností bolo upravené zákonom
č. 218/1949 Zb., o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností
štátom a postavenie pravoslavných duchovných potom špeciálne i vlád. nar. č.
222/1949 Zb., o hospodárskom zabezpečení pravoslavnej cirkve štátom.
Tieto predpisy znamenali zásadnú zmenu v postavení cirkví a duchovenstva v
našom štáte. Predovšetkým uviedol v život skutočnú rovnoprávnosť cirkví. Štát
sám vypláca podľa týchto predpisov osobné pôžitky duchovným všetkým cirkví, a
to ako v duchovnej správe, tak i v cirkevnej administratíve; okrem toho hradí
osobné i vecné náklady spojené s výchovou kňažského dorastu. Konečne hradí
cirkvi i náklady spojené s prevádzkou bohoslužieb a cirkevnej správy, ako i s
udržaním cirkevných budov a bohoslužobného zariadenia. Tak zaistil štát všetky
cirkve, aby mohli slobodne a plne rozvíjať svoju činnosť a sústrediť sa pritom
na svoje náboženské poslanie, od čoho ich skôr odvádzali hmotné starosti.
Duchovní cirkví a náboženských spoločností sú zamestnancami cirkve (§ 1 vl.
nar. č. 22/1949 Zb.). Duchovenskú činnosť môžu vyvíjať len so štátnym súhlasom
(§ 7 zák. č. 218/1949 Zb., § 16, 17 vl. nar. č. 222/1949 Zb.). Osobné pôžitky
duchovných poskytuje štát, pokiaľ s jeho súhlasom pôsobila v duchovnej správe,
cirkevnej administratíve alebo v ústave pre výchovu duchovných (zrov. § 1 zák.
č. 218/1949 Zb. a § 1 ods. 2 vl. nar. č. 222/1949 Zb.).
Pracovný pomer duchovných sa neriadi obecnými pracovne právnymi predpismi,
tieto predpisy platia len potiaľ, pokiaľ špeciálne predpisy (zákon č. 218/1949
Zb., vl. nar. č. 222/1948 Zb.) nestanovia odchylku.
Pracovný pomer duchovného vzniká pro prijatí cirkve, ktorej kanonickým
pravidlom sa duchovný dobrovoľne podrobuje, udelením štátneho súhlasu k výkonu
duchovnej činnosti (§ 17 vl. nar. č. 222/1949 Zb.).
O zániku pracovného pomeru duchovného majú zhora uvedené špeciálne predpisy
výslovné ustanovenie v podstate len pre prípad, kedy duchovný stratí duchovnú
spôsobilosť pre ustanovenie v zmysle § 7 ods. 1 vl. nar. č. 222/1949 Zb.
(porovnaj § 18 ods. 2 cit. vl. nar.).
Ináč špeciálne predpisy vzťahujúce sa na duchovných nemajú vôbec ustanovenie o
zrušení pracovného pomeru udelením výpovednej lehoty. Je to dôsledok osobitnej
úpravy pracovného pomeru duchovných podľa týchto špeciálnych predpisov, z
ktorých plynie, že nielen vznik pracovného pomeru duchovného, ale i jeho zánik
spojený s existenciou či neexistenciou štátneho súhlasu. Tak ako pracovný pomer
duchovného vzniká udelením štátneho súhlasu, tak tiež zaniká dňom odňatia
štátneho súhlasu k výkonu duchovnej činnosti (zrov. § 16 vl. nar. č. 222/1949
Zb., podľa ktorého akákoľvek duchovenská činnosť môže byť vykonávaná len so
štátnym súhlasom). To plynie i z ustanovenia § 7 zák. č. 218/1949 Zb. a z
ustanovenia §§ 16, 17 a 18 vl. nar. č. 222/1949 Zb.
Po odňatí štátneho súhlasu k výkonu duchovenskej činnosti nemôže duchovný vôbec
vykonávať svoju funkciu. Už v tom tkvie základný rozdiel oproti rozviazaniu
pracovného pomeru udelením výpovednej lehoty, kedy zamestnanec i behom
výpovednej lehoty môže a musí (ak má mať nárok na mzdu za výpovednú lehotu)
vykonávať svoju funkciu, resp. práce až do dňa zániku pracovného pomeru
uplynutím výpovednej lehoty. Z toho dôvodu nemôžu byť tiež duchovnému vyplácané
ďalšie služobné pôžitky po dni odňatia štátneho súhlasu k výkonu duchovenskej
činnosti.
Duchovný, ktorému bol odňatý štátny súhlas k výkonu duchovenskej činnosti, nemá
preto nárok na výpovednú lehotu. Zákon č. 154/1934 Zb. sa na neho nevzťahuje
(zrov. v tom smere najmä ustanovenie § 7 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9 ods. 2, § 13
ods. 1, § 15 vl. nar. č. 222/1949 Zb.). Nevzťahuje sa na neho zasadne ani zákon
č. 66/1950 Zb., lebo ide o zamestnanca cirkve, resp. náboženskej spoločnosti a
nie o zamestnanca štátu; zákon č. 66/1960 Zb. platí pre duchovných len v tých
prípadoch, kde to špeciálne predpisy (zákon č. 218/1949 Zb. a vl. nar. č.
222/1949 Zb.) výslovne stanovia.
Odňatie štátneho súhlasu je teda u duchovného cirkve, poťažne náboženskej
spoločnosti jeden zo zpôsobov zániku pracovného pomeru (vedľa možnosti
rozviazať pracovný pomer napr. dohodou medzi duchovným a cirkvou, poťažne
náboženskou spoločnosťou).
Stanovisko. podľa ktorého odňatím štátneho súhlasu podľa zákona č. 218/1949 Zb.
a vl. nar. č. 222/1949 Zb. zaniká pracovný pomer duchovného je konformné s
praxou súdov vo veciach sociálneho zabezpečenia. Podľa tejto praxe duchovnému
cirkve alebo náboženskej spoločnosti, ktorému nebol udelený štátny súhlas k
vykonávaniu duchovenskej činnosti, neprislúchajú penzijné nároky (§ 6 zák. č.
218/1949 Zb.), starobný dôchodok mu môže byť vymeraný podľa zákona č. 99/1948
Zb., resp. podľa zákona č. 55/1956 Zb.