Zpracováno s využitím právní databáze ASPI

---

(publikované ve Sborníku NS roč. IV, str. 1035 a násl.)

Rozhodnutí

Nejvyššího soudu SSR

z 23.12.1977,

sp. zn. 3 Co 120/77

Upravený text:

Z hľadiska ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 121/1975 Zb. třeba považovať církevný charitatívny domov za zariadenie rovnocenné s ústavom sociálnej starostlivosti.

Z odôvodnenia.

Navrhovateľka, ktorej invalidný dôchodok bol zvýšený pre bezvládnosť, je umiestnená v Charitnom domove v S. So zreteľom na to Úrad dôchodkového zabezpečenia v Bratislave svojím rozhodnutím vyslovil, že zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť sa navrhovateľke už nebude vyplácať.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zrušil uvedené rozhodnutie Úradu dôchodkového zabezpečenia a v odôvodnení uznesenia vyslovil názor, že zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť navrhovateľke naďalej patrí, lebo charitatívne domovy nie sú postavené na roveň ústavom sociálnej starostlivosti.

Vo včas podanom odvolaní Úrad dôchodkového zabezpečenia namietal, že občania v uvedených domovoch majú celkové zaopatrenie, vrátane poskytovania opatrovateľskej služby.

Najvyšší súd SSR zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že sa rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia potvrdzuje.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 121/1975 Zb. sa zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť nevypláca, pokiaľ je dôchodca umiestnený v ústave sociálnej starostlivosti. V danom prípade bolo preto treba posúdiť, či sú splnené podmienky uvedeného ustanovenia, ak navrhovateľka je umiestnená v Charitnom domove v S.

Súdu prvého stupňa možno síce dať za pravdu, že takýto domov nie je štátnym zariadením, a rovnako možno súhlasiť s jeho ďalším záverom, že vlastníkom cirkevného majetku nie je štát; to však samo osebe nemôže byť v danej veci rozhodujúce. Charitatívne zariadenia začlenené v rámci Ústrednej Charity na Slovensku patria do majetku rímskokatolíckej cirkvi. Na majetok cirkví dozerá štát podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských společnosti štátom. Podľa ustanovenia § 27 vládneho nariadenia č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi štátom skúma štát cirkevné hospodárenie a podľa ustanovení § 22 ods. 1 a § 26 tohto vládneho nariadenia uhrádza niektoré výdavky, prípadne poskytuje potrebné dotácie.

To platí i o zariadeniach Ústrednej Charity na Slovensku. Podľa ustanovenia § 4 zákona č. 217/1949 Zb. bol svojho času zriadený Slovenský úrad pre cirkevné veci, ktorý podľa ustanovenia § 2 písm. j) vládneho nariadenia č. 228/1949 Zb. v spojení s ustanovením § 4 tohto nariadenia pôsobil i vo veciach charitatívnej činnosti cirkví a náboženských spoločností, pričom podľa ustanovenia § 2 písm. d) uvedeného nariadenia č. 34/1956 Zb. bol Slovenský úrad pre cirkevné veci zrušený, pôsobnosť v zásadných cirkevných otázkach prešla na bývalé Povereníctvo školstva a kultúry a neskôr na Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky (§ 1 a § 11 zákona č. 207/1968 Zb.). Tento štátny orgán vykonáva dozor i nad majetkom Ústrednej Charity na Slovensku, schvaľuje jej rozpočet a poskytuje potrebné dotácie.

Na hospodárenie charitatívneho domova podľa schváleného rozpočtu poukazuje i vyjadrenie Ústrednej Charity na Slovensku, urobené v tejto veci, pokiaľ pripomína, že poskytovanie všeobecnej ošetrovateľskej služby je v takom domove viazané na rozpočet nákladov na udržiavanie zariadenia aj pokiaľ ide o počet osôb, ktoré túto službu poskytujú. Tomuto vyjadreniu treba rozumieť tak, že v rozpočte zariadenia sú zabezpečené i prostriedky potrebné na realizáciu plánu práce na úseku ošetrovateľských služieb. Z tohoto vyjadrenia Ústrednej Charity na Slovensku napokon vyplýva, že príspevok obyvateľov charitatívneho zariadenia na udržiavacie náklady je jednotný, stanovený bez ohľadu na potreby toho-ktorého obyvateľa.

Z uvedeného vyplýva, že dôchodca umiestnený v domove Charity má z hľadiska ošetrovania a potrebnej obsluhy zabezpečené rovnaké podmienky, ako keby bol umiestnený v ústave sociálnej obsluhy zabezpečené rovnaké podmienky, ako keby bol umiestnený v ústave sociálnej starostlivosti. Pokiaľ teda zákon č. 121/1975 Zb. ustanovuje, že zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť sa dôchodcovi umiestnenému v ústave sociálnej starostlivosti nevypláca, třeba z hľadiska ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 121/1975 Zb. považovať uvedený charitatívny domov za zariadenie s ústavom sociálnej starostlivosti rovnocenné. Výklad zastávaný súdom prvého stupňa, opretý prevážne o vlastnícke vztahy, nezodpovedá účelu citovaného ustanovenia a znamenal by nejednotné posudzovanie v podstate rovnakých podmienok dôchodcov, ktorých sa tieto podmienky týkajú.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 220 ods. 1 O. s. p. zmenil a rozhodnutie Úradu dôchodkového zabezpečenia podľa ustanovenia § 249 ods. 1 O. s. p. potvrdil.