Zpracováno z právního informačního systému
LEGSYS(r) Galaxy.
(c) Ústav státu a práva AV ČR
(Publikovaný ve Sb. n. a u. ÚS ČSFR pod č. 15)
15
I.
II.
Z odôvodnenia:
Vyšší
vojenský súd v Trenčíne podal Ústavnému súdu návrh na vydanie nálezu podľa
ust. čl. 2 písm. a) zák. č. 91/1991 Sb. s odôvodnením, že ust. § 2 zák. č.
18/1992 Sb. o civilnej službe nie je v súlade s čl. 15 ods. 3
a s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd vydanej ústavným
zákonom č. 23/1991 Sb. Preto uvedený súd prerušil podľa § 224 ods. 5 Trestného
poriadku trestné stihanie proti obvinenému P. M., vedenému pre trestný čin
nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 Trestného zákona. Súd
uviedol, že vojenské súdy prejednávajú niekoľko obžalôb pre ten istý trestný
čin u páchateľov, u ktorých odvodové konanie skončilo za účinnosti
starého zákona o civilnej službe č. 73/1990 Sb. a títo odvedenci
(páchatelia) po obdržaní povolávacieho rozkazu doručeného za účinnosti nového
zákona o civilnej službe č. 18/1992 Sb. odmietli z dôvodov svojho
svedomia alebo náboženského vyznania nastúpiť vojenskú službu. Podľa názoru
navrhovateľa spočíva právny problém v tom, že zákon o civilnej službe
č. 73/1990 Sb. umožňoval odmietnutie vojenskej služby bez stanovenia akéjkoľvek
lehoty k nemu, zatiaľ čo nový zákon o civilnej službe č. 18/1992 Sb.
ustanovuje, že vyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej
(náhradnej) služby z dôvodov uvedených v § 1 ods. 1 zákona môže
písomne podať len odvedenec do 30 dní od ukončenia odvodového konania. Ide
o riešenie prípadov, kedy pred účinnosťou nového zákona, tj. do 16. 1.
1992, neboli odvedenci viazaní žiadnou lehotou na odmietnutie výkonu vojenskej
služby a po tomto dni (pokiaľ boli odvedení za účinnosti starého zákona,
tj. pred 16. 1. 1992) to už právne účinne urobiť nemôžu, pretože lehota 30 dní
od ukončenia odvodového konania im už uplynula. V prechodných ustanoveniach
zákona č. 18/1992 Sb. táto otázka nie je riešená. Za tejto situácie je podľa
názoru navrhovateľa formulácia lehoty na odopretie výkonu vojenskej služby v citovanom
platnom zákone - vo vzťahu k osobám odvedeným za účinnosti starého zákona
o civilnej službe a povolaným k výkonu vojenskej služby za
účinnosti nového zákona - v rozpore s čl. 15 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Ak nový zákon o civilnej službe vyššie
uvedeným občanom, (ktorí už boli odvedení za účinnosti starého zákona), lehotu
na odmietnutie vojenskej služby prakticky nedal, došlo taktiež k porušeniu
článku 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého základné práva
a slobody sú nezrušitelné.
Federálne
zhromaždenie ako účastník konania podľa § 39 ods. 1 zákona č. 491/1991 Sb.
poukázalo vo svojom písomnom vyjadrení na to, že podľa § 2 zák. č. 73/1990 Sb.
mohol občan kedykoľvek odmietnuť výkon vojenskej činnej služby, zatiaľ čo podľa
§ 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 18/1992 Sb. môže odvedenec vydať vyhlásenie
o odopretí výkonu vojenskej služby najneskôr do 30 dní od ukončenia
odvodového konania. Nový zákon nadobudol účinnosti dňa 16. januára 1992
a posledné odvody pred týmto dátumom prebiehali v septembri
a v októbri 1991. Občania vtedy odvedení teda mali na vydanie
vyhlásenia o odopretí výkonu základnej vojenskej služby dostatočnú lehotu
v trvaní dva a pol mesiaca. Federálne zhromaždenie ďalej uviedlo, že
k nesúladu medzi ust. § 2 zák. č. 18/1992 Sb. a čl. 1 a čl. 15
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd nedošlo. Cit. čl. 15 ods. 3
Listiny odkazuje v podrobnostiach na zákon. Takouto podrobnosťou je aj
stanovenie lehoty na prehlásenie o odmietnutí vojenskej služby. Medzi
odvedencami v roku 1991 a v roku 1992 však k porušeniu
rovnosti nedochádza, pretože právo odmietnuť výkon vojenskej služby bolo
zachované obidvom skupinám odvedencov a v obidvoch prípadoch boli
poskytnuté na jeho uplatnenie dostatočné lehoty.
Vojenský
obvodový prokurátor v Prešove ako vedľajší účastník konania podľa § 39
ods. 2 zák. č. 491/1991 Sb. vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že súčasný
právny stav považuje za diskriminujúci a že tento je v rozpore
s čl. 15 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ide
o situáciu, kedy do 16. 1. 1992 neboli občania viazaní žiadnou lehotou na
vydanie prehlásenia o odmietnutí výkonu vojenskej služby (zák. č. 73/1992
Sb.) a po tomto dni už tak s právnou účinnosťou urobiť nemôžu,
pretože lehota 30 dní od skončenia odvodného konania (stanovená novým zákonom
č. 18/1992 Sb.) im už uplynula.
Osoba,
proti ktorej sa vedie trestné konanie - P. M., ako vedľajší účastník konania
podľa § 39 ods. 2 zák. č. 491/1991 Sb. - vo svojom písomnom vyjadrení uviedol,
že s návrhom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v zásade
súhlasí. Okrem toho predniesol ďalšie námietky voči zákonu č. 18/1992 Sb.
a proti § 269 Tr. zák.; o tomto návrhu rozhodol Ústavný súd
samostatným uznesením.
Návrh
Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne považuje Ústavný súd za dôvodný. Zákon
č. 18/1992 Sb. o civilnej službe nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, tj.
16 januárom 1992 (§ 16). Jeho prechodné ustanovenia, tj. § 10, 11 neupravujú
postup v prípadoch, v ktorých sa odvodné konanie skončilo pred
účinnosťou zákona, ale odvedenec do toho dňa neurobil vyhlásenie
o odepretí výkonu vojenskej služby. Keďže všetky ostatné ustanovenia
zákona č. 18/1992 Sb. nedobudli účinnosť 16. januárom 1992 od toho dňa platí
pre všetkých odvedencov bez rozdielu, že vyhlásenie treba urobiť najneskôr do
30 dní od ukončenia odvodného konania (§ 2 ods. 1 písm. a cit. zák.).
Podľa § 2 ods. 2 cit. zák. na vyhlásenie podané po lehote sa neprihliada.
Z
toho vyplýva, že občania, ktorí boli odvedení skôr ako 30 dní pred 16. januárom
1992, stratili týmto dňom možnosť urobiť vyhlásenie pred uplynutím lehoty.
Zákon im neposkytol lehotu na vyhlásenie a takto ich so spätnou účinnosťou
pozbavil ústavného práva nevykonávať vojenskú službu z dôvodu svedomia
alebo náboženského vyznania (čl. 15 ods. 3 Listiny).
Zákon
č. 18/1992 Sb. o civilnej službe v rozsahu, v ktorom sa týka
osôb odvedených za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 73/1990 Sb., má spätnú
účinnosť. Tým však pozbavil osoby, odvedené pred 16. januárom 1992 základného
práva, ktoré je podľa čl. 1 Listiny neodňateľné. Zákonné obmedzenie základného
práva, ktoré je podľa čl. 1 Listiny neodňateľné. Zákonné obmedzenie základného
práva v zmysle čl. 4 ods. 3 Listiny musí (okrem iných náležitostí) rovnako
platiť pre všetky prípady.
S
problematikou nedobudnutia účinnosti nového zákona súvisí úzko aj problematika
vzťahu nových ustanovení, ktoré upravujú už existujúce právne vzťahy. Uvedenú
problematiku, nazývanú problematikou intertemporality, možno riešiť
v prechodných ustanoveniach nového zákon dvoma spôsobmi:
Princípy
právneho štátu, právnej istoty, ktoré možno vyvodiť z požiadavky
"demokratického usporiadania štátu" (čl. 1 Listiny) vyžadujú každý
ústavne možný prípad retroaktivity zakotviť expressis verbis v ústave,
resp. v zákone a vyriešiť s tým spojené prípady tak, aby
nadobudnuté práva boli riadne chránené.
Od
zákonodarcu je potrebné vyžadovať, aby v právnej úprave vymedzil zákonný
rámec uplatnenia základného ústavného práva (čl. 15 ods. 3 Listiny splnomocňuje
zákonodarcu ustanoviť zákonom podrobnosti uplatnenia daného základného práva)
tak zreteľne, aby bola vylúčená odôvodnená pochybnosť interpretovať takýto
zákon ako obmedzenie, či znemožnenie základného ústavného práva.
Ustanovenie
§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Sb. však zaviedlo vážnu nerovnosť medzi
odvedencami, ktorí mali a majú reálnu možnosť vojenskú službu odmietnuť
a medzi tými, ktorí boli uvedenej možnosti pozbavení v dôsledku toho,
že im zákon nijakú lehotu neposkytol. Tým bola porušená rovnosť občanov,
zakotvená v čl. 1 Listiny.
Ústavný
súd sa nemôže stotožniť s návrhom Federálneho zhromaždenia, podľa ktorého
mal občan, odvedený napr. v októbri 1991, dostatok času odmietnuť do 16.
1. 1992 výkon vojenskej služby. Odvedenec, ktorému zákon č. 73/1990 Sb.
neurčoval nijakú lehotu nemal dôvod, aby sa rozhodoval ihneď alebo
v lehote, ktorej existenciu nemohol predvídať. Od nikoho nemožno žiadať,
aby predvídal vydanie zákona, ktorý bude mať spätnú účinnosť.